KORUPCIA

            Osobnosti podávajú v odpovediach svoju diagnostiku situácie na Slovensku, politickej scény, ktorá vychádza aj z osobných skúseností. Nie je to všeobecný „vox dei“, ale prináša podstatné postrehy oslovených respondentov, ktorí verejne proti korupcii vystupujú a svojím pôsobením v spoločnosti pomaly menia pohľad na túto problematiku.   

Marián Leško, komentátor a analytik

Je to najzložitejšia vec a z môjho hľadiska máme niečo chybné v samotnej podstate politického života. My tú politiku neberieme ako správu vecí verejných, a každý nám môže byť rovnako blízky aj vzdialený, ale vnímame ju ako fanklub. Niekto mi je sympatický, tak ho podporujem vo voľbách, nepripustím nijakú kritiku na jeho adresu, čo je pekné pokiaľ by išlo o speváka, ale je to katastrofa ak ide o politika. Základný princíp, na akom by to malo fungovať je, že Si vo verejnej službe, máš sledovať môj záujem, záujem občana, verejný záujem.

Vo chvíli, nech si mi akokoľvek sympatický, alebo je dôvodné podozrenie, že si sa dopustil previneniu voči verejnému záujmu. Bez ohľadu na to, či ťa mám rád alebo nemám rád, prestávam ťa voliť. Takto slovenský verejný život nefunguje, ľudia si to zjednodušujú do formy, veď všetci kradnú a títo sú mi aspoň sympatickí. Ale ak budeme „našim“ sympatickým tolerovať to, čo robia, nikdy nedosiahneme, aby s tými praktikami prestali. Jednoducho verejná mienka by mala byť voči korupcii oveľa kritickejšia, nemilosrdnejšia, ale v systéme slovenských fanklubov, je to zrejme stále veľmi idealistická predstava.

            Je naozaj politika vnímaná na Slovensku ako fanklub konkrétnych politikov a politických strán? Do značnej miery je to veľmi výstižná „sonda do duše“ ľudí. Základným znakom je nedostatok kritického myslenia. Médiá často spomínajú nahradenie generácie „starých“ politikov novými tvárami a „čerstvou krvou“. Možno by to bolo riešením. Je to však vôbec v takejto situácii možné? Veď hlasy vždy dostanú rovnaké strany aj keď je nad nimi tieň podozrenia účasti na rôznych korupčných kauzách, množstvo porušení pravidiel a dohôd (nie nutne zákonov).

            „Fanklubizmus“ je brzdou vývoja spoločnosti smerom k občianskej angažovanosti. Nie je možné posunúť spoločnosť ďalej smerom k zodpovednosti za svoje konanie, svoj život a napredovanie, a to aj v ekonomickej oblasti, kým budú preferovať „svoje“ strany nekritickým spôsobom.

Pavel Sibyla, Nadácia Zastavme korupciu

Dôvodom môže byť nedostatok volebného systému, ale predovšetkým je to chybou aj predsedov jednotlivých strán, že si vo svojich štruktúrach držia ľudí, ktorí sa zdiskreditovali alebo boli podozriví z korupčného správania. Volič má na výber, buď bude voliť, aj stranu ktorá bola podozrivá z korupčného správania alebo nebude voliť vôbec.

V zásade by sme mali nájsť spôsob, ako vytvoriť väčší verejný tlak na zodpovedných ľudí v konkrétnych funkciách. Napríklad šéf kontrolného úradu alebo generálny prokurátor by mali pociťovať omnoho väčší tlak na to, čo robia, respektíve nerobia, ako tomu bolo doteraz.

            Pavel Sibyla si všíma chybu samotných strán. Môžeme sa však opýtať, či ide naozaj o ich chybu? Prečo by odvolávali svojich predstaviteľov, prečo by to mali urobiť, ak neexistuje tlak spoločnosti? Politici sú predsa volení predstavitelia, ak ich ľudia volia a sú ochotní im odovzdať svoj hlas, aký majú dôvod na zmenu doterajšej situácie? Prečo by sa mali zbaviť svojich verných spolupracovníkov? Len preto, že sú podozriví z korupcie? Odpoveď zrelej občianskej spoločnosti je „áno“. Odpoveď slovenskej spoločnosti je však ešte vždy „nie“!

            Mení človek svoje konanie bez akéhokoľvek tlaku či impulzu? Nie. Impulz musí prísť zvnútra alebo z vonkajšieho prostredia, pričom vnútorný impulz je príznačný predovšetkým pre psychicky silných a stabilných jedincov, ktorí by mali by elitou spoločnosti. Myslíte si, že sú to politici? Predsedovia strán? Nie, v žiadnom prípade, aj keď si to na základe svojich volebných preferencií môžu sami myslieť. Nečakajme od nich to, čo nie sme schopní naplniť my sami.

Tomáš Szalay, Health Policy Institute

To nie sú len oni, to sme aj my. My sme si ich zvolili. Sú to naši susedia, známi, ľudia ktorých poznáme a myslím si, že nie sú o nič horší ako my. Sú našim zrkadlom. Ak nás štve, že ukradli niekde nejaký milión, možno nás to štve kvôli tomu, že sme tam neboli my, aby sme si ho ukradli. Pokušenie je alfou omegou toho celého. Zdravotníctvo je ešte špeciálnou oblasťou, kde môže dôjsť k zlomeniu charakteru cez vzťah ku niekomu inému. Napríklad ak pôjde niekomu v rodine o život. Vtedy si významná časť povie: No dobre, nebudem si to do smrti vyčítať.

Ospravedlní si to pred všetkými, lebo to mu ľahšie pomôže preniesť sa cez túto nepríjemnú pravdu. Podobný mechanizmus je aj u politikov. Nie každý z nich zaspáva s tým, že je korupčník, tí ľudia si to samy pred sebou ospravedlnia. A to čo máme robiť, nie je trestať každú, resp. nedokážeme potrestať každú korupciu. 

Energiu by sme mali venovať do prevencie, nie následnej starostlivosti. Mal by sa zúžiť priestor pre korupčné správanie. A to sú tie nástroje – čo sú pravidlá, čo najmenej sivých zón, kde je priestor pre úradníka, policajta konať korupčne.

            Tomáš Szalay priznáva istú formu korupcie aj v samotnom rozhovore. Je to až taký bojovník proti korupcii? Podľa nášho názoru áno, ale jeho odpoveď samotná obsahuje presvedčenie slovenskej spoločnosti, že malá korupcia, nie je vlastne korupcia. Poukazuje na to množstvo prieskumov. Spoločnosť je prerastená a organicky spojená s presvedčením, že niektorým veciam je potrebné trocha „pomôcť“ aj konaním, ktoré je však mimo rámca pravidiel.

            Tento stav je podľa nášho názoru neuspokojivý. Presvedčenie o tom, že je možné „vybiť klin klinom“ v tejto oblasti neplatí. Ako by to vyzeralo v praxi? Ak chce niekto ovplyvniť napríklad verejné obstarávanie, nájde si spôsob. Ak by sme chceli postupovať pomenovaným spôsobom, museli by sme nájsť niekoho, kto stojí na protikorupčnej strane barikády, aby ovplyvnil proces smerom k spravodlivosti? Je to možné? Nie, v žiadnom prípade to nie je realizovateľné.

Dušan Katuščák, prodekan pre vedu a výskum a umenie, Žilinská univerzita

Držia spolu. Majú moc si do inštitúcií menovať svojich nominantov, ktorí za nich robia tie verejné obstarávanie, ktoré sú často zbytočné. Je to jeden obrovský systém, ktorý je riadený štátom. Štát má v rukách obrovskú moc, súdnictvo, prokuratúru, keď sa ten rozhodne kradnúť, nič mu v tom nezabráni. A prečo to ľudia stále prehliadajú?

Pravdepodobne sa v tom už ťažko orientujú. Je tu kauza za kauzou, ľudia už rezignovali na nejakú zmenu. V tejto situácii je to niečo neriešiteľné. Neviem, ako z toho von. Ja vystupujem sám za seba, snažím sa poukazovať na to. Systém je však nastavený tak, že netrestá tých, ktorí to robia, ale tých ktorí na to poukazujú. Zažil som si to na vlastnej koži, nahnal som si veľa chorôb. Buď sa pridáte alebo vás to zničí. Trestá sa ten, kto poukáže na to.

            Odpoveď Dušana Katuščáka je blízko realite v spoločnosti. Úzko súvisí s odpoveďou Mariána Leška. Dôležitým „prínosom“ jeho diagnózy spoločnosti a jej vzťahu ku korupcii je rezignácia. To je možné ako vysvetlenie súčasného stavu, nie však ako to, čo má byť v spoločnosti v budúcnosti. Rezignácia je okrem hlúposti pravdepodobne najväčším nepriateľom zodpovednej občianskej spoločnosti, ktorá dokáže ovládať svoj osud a svoju budúcnosť.

            Časť odpovede poukazuje aj na korupciu ako systém spoločnosti. „Buď sa pridáte alebo vás to zničí.“ Veľmi smutné konštatovanie vzhľadom na nálady spoločnosti presadzované a zaznamenané v roku 1989. Aj tá by sa mohla stať symbolom obnovy spoločnosti, obnovy v tom zmysle, aby sa znova vrátila k určitým ideálom, ich napĺňaniu a v mnohom aj ovplyvňovaniu svojej budúcnosti. Odpovede osobností vo veľkej miere diagnostikujú akúsi slabosť, rezignáciu a nedostatok vôle, ako by bolo potrebné situáciu zmeniť.

Vanda Tuchyňová, OZ Proti korupcii

Je to predovšetkým v nás, že vytvárame malý tlak, že nám je to v podstate úplne jedno. V médiách zaznievajú brutálne kauzy, novinári si naozaj robia svoju prácu, prinášajú informácie o kauzách, ale ten verejný tlak je veľmi slabý. Nám je to úplne jedno. Je to nejaká strava, ktorú prijmeme a to je celé.

            Prirovnanie korupčných káuz k pravidelnej strave občanom Slovenskej republiky je veľmi priliehavé. Dokazuje to prevažujúci a jednoznačný názor opýtaných osobností o tom, že korupcia a korupčné konanie je v Slovenskej republike vlastne „normálnym javom“. Niečím, čo je akceptované. To však vedie k provokatívnej otázke, či je vlastne potrebný boj proti korupcii, keď to vlastne samotná spoločnosť nechce? Veď politici sú podľa istej interpretácie len „služobníkmi“ ľudu. V tomto prípade zhodou okolností dobre plnia „zadanie“ spoločnosti.

Adela Banášová, moderátorka

Všetky vzťahy fungujú na nejakom zrkadlení a takto funguje aj vzťah politika, mocnosť versus obyčajní ľudia. Myslím si, že korupcia je veľký prejav neúcty a ľudia na Slovensku si seba vôbec nevážia a potom im to tí politici aj ukazujú.

            Ak si spoločnosť sama seba neváži, lepšie prostredie si ani nezaslúži. Nie je potrebné, aby politici postupovali v súlade s etickými normami. Plnia predsa to, čo spoločnosť chce, resp. nerobia to, čo spoločnosť nechce.

Lukáš Latinák, herec

Lebo sa tomu nedá odolať. Viete si to predstaviť, že vy by ste boli v takej funkcii a prichádzalo by vám každú hodinu DPH 150 miliónov. To je taký tlak, že ten politik si s tým už nevie poradiť a musí si z toho zobrať. Potom si zoberie trochu viac, zvykne si na to, lebo ostatní kamaráti mu povedia, že to je normálne, že sa to tak robí a tak sa do toho všetci dostanú.

My ostatní im to nežerieme, práveže sme s tým nespokojní. Ako my k tomu prídeme? Najhorší je pocit bezmocnosti, keď ide človek niečo vybaviť a nedá sa to vybaviť, lebo je tam nejaké naznačenie, že tam niečo treba. Ale čo ja s tým? Ty máš takú robotu, ty máš tento úrad, tak prosím ťa konaj pre občana, ale oni majú len plné ústa občana, a dupľom keďže sa blížia voľby, inak sa nič neudeje. Môžeme len zdvihnúť varovný prst a robiť to, čo robia títo ľudia, ktorí ohlasujú, že vedia o korupcii a že sa im to nepáči.

            Aj Lukáš Latinák vidí korupciu ako súčasť spoločnosti. Naznačuje aj možnosť zdvihnúť „varovný  prst“. Bude to však stačiť, keď súdy a polícia sú tiež do istej miery spojené s politikou?

Bc. Tomas Masaryk,
Univerzita Alexandra Dubceka,
Politológia, 2. Mgr

Použitá literatúra:

KUBIŠOVÁ, J., 2015. Korupcia na Slovensku: títo ľudia ju vidia a neboja sa o nej hovoriť. Dostupné online na http://www.aktuality.sk/clanok/308445/korupcia-na-slovensku-tito-ludia-ju-vidia-a-neboja-sa-o-nej-hovorit/